Podporujem peknu mini organizáciu

4. ledna 2013 v 20:26 | psickarka
 

Rady pre vas a vasich zvieracich milacikov

28. ledna 2012 v 16:01 | psickarka
Ak mate problemy s vasimi milacikmi napiste nam.Vyriesime pripady od A ako Andulka az po Z ako Zajac.Vasi milacikovia aj vy si zasluzite bezproblemovy zivot.A presne na to sme tu mi napiste nam o svojich problemoch s vasimi milacikmi a mi vam napiseme radu.

DakujemeSmějící se

Obrazky Ovca

26. ledna 2012 v 19:14 | psickarka
 


Ovca Domáca

26. ledna 2012 v 19:08 | psickarka
Ovca domáca (Ovis aries) je druh či poddruh z rodu ovca. Je to významné hospodárske zviera v svetovom i slovenskom poľnohospodárstve, hlavne v podhorských a horských oblastiach s vysokým zastúpením lúk a pasienkov. Hlavným produktom chovu oviec je mäso a mlieko, vedľajšími produktami sú vlna, rohovina, koža, vlnotuk, ovčí hnoj.

Samica sa nazýva bahnica, samec je baran, mláďa je jahňa (samčie baránok, samičie jahnička). Mladá ovca pred prvým oplodnením sa nazýva jarka alebo jahnica.
Gravidita ovce sa v zootechnike nazýva kotnosť a pôrod okotenie. Obdobie tvorby mlieka po okotení je laktácia. Maštaľ na celoročný chov oviec, alebo len pre zimné ustajnenie, sa nazýva ovčiareň, letné ustajnenie na pastvinách je v košiaroch, nazývame to košarovanie.

Ovca domáca je pravdepodobne polyfyletického pôvodu, to znamená, že má predkov vo viacerých divých druhov oviec. Divé formy oviec sú veľmi variabilné a tvoria veľa miestnych variet. Za predkov domácich oviec sú považované nasledovné druhy: muflóny, kaspická stepná ovca (archar) a skupina vysokohorských oviec, z nich predovšetkým argali.
Ovce sú blízko príbuzné s kozami, od ktorých sa odlišujú slznými jamkami, paznechtovými žľazami a tvarom a postavením rohov. Rohy oboch pohlaví kôz a oviec sú na báze šošovkovitého prierezu. Avšak rohy baranov majú trojboký prierez.

Obrazky Somára

26. ledna 2012 v 19:02 | psickarka

Somar Domáci

26. ledna 2012 v 18:57 | psickarka
Somár domáci (Equus asinus f. domestica) je spoločne s kôňom jediným domestikovaným nepárnokopytníkom. Bol domestikovaný skôr ako kôň. Ak sa skríži somár s kobylou vznikne neplodný mul podobajúci sa skôr koňovi. Skrížením samice somára s koňom vznikne mulica, ktorá sa podobá viac somárovi. Divokým predkom somára domáceho je africký somár núbijský a somár somálsky, ktorí sú už skoro vyhubení. Dnes je používaný k noseniu bremien, unesie až 300 kg.

Žrebec má výšku kohútiku v priemere okolo 122 centimetrov, kobyla 115 centimetrov. Somár domáci má šedú srsť s čiernym pozdĺžnym pruhom uprostred na chrbte a s bielym bruchom.

Somár domáci je bylinožravec. Okrem žihľavy, štiavu a trávy pokropenej močou a výkalmi zje somár domáci všetku rastlinnú potravu, somáre dokonca okusujú drevo. Pred domestikáciou sa živili často len rôznymi druhmi suchých travín a kerov.

Obrazky Kôňa

26. ledna 2012 v 18:48 | psickarka

Kôň Domáci

26. ledna 2012 v 18:43 | psickarka
Kôň je nepárnokopytník. Je to jedno z najstarších domácich zvierat. Býva rôzne sfarbený. Zo zmyslov má najlepšie vyvinutý čuch. Má veľmi dobrú pamäť - cestu si zapamätá lepšie ako pohonič a svojho gazdu si pamätá aj po dlhšom odlúčení.
Dá sa ľahšie vycvičiť ako somár, slon alebo pes. Kôň vie kráčať, klusať, cválať a cúvať.
Posledným divožijúcim koňom v Európe bol tarpan.
Jediným dodnes divožijúcim koňom je kôň Przewalského, ktorý žije v stepiach Ázie.
Kone sa používajú na rôzne účely - na jazdenie, na ťahanie, na drezúru.

Obrazky mačky

26. ledna 2012 v 18:28 | psickarka



Mačka Domáca

26. ledna 2012 v 18:21 | psickarka
Mačka domáca (Felis silvestris f. catus) je už niekoľko storočí domestikovaný poddruh mačky divej.
Po svojich predkoch zdedila vynikajúci zrak a sluch, k lovu dokonale prispôsobené telo. Ešte prednedávnom bola mačka neodmysliteľnou súčasťou každého vidieckeho domu. S rozvojom civilizácie je ale tohto vidieckeho prostredia čoraz menej a mačka stráca svoje postavenie úžitkového domáceho zvieraťa. V mestách sa pre svoju reprodukčnú schopnosť a pre potenciálne nebezpečenstvo prenosu toxoplazmózy a rozličných parazitov stáva nevítaným problémom. Na druhej strane je vďaka relatívne nenáročnej starostlivosti a schopnosti dodať príbytku teplo domova čoraz obľúbenejším domácim zvieraťom.

Mačkovité šelmy patria medzi cicavce. Prvé cicavce sa vyvinuli z plazov pred asi 200 miliónmi rokov. Po vymretí dinosaurov, pred približne 65 miliónmi rokov, začali cicavce získavať dominantné postavenie, ktoré si udržali dodnes. Vyvinulo sa niekoľko mäsožravých čeľadí, kam patrí aj čeľaď Miacis. Boli to šelmy veľkosti lasicevlka. V období raných treťohôr, čiže pred 60 - 35 miliónmi rokov sa jedinci z čeľade Miacidae rozšírili zo Severnej Ameriky cez Beringovu úžinu do celej Eurázie. Postupne sa z nich vyvinuli predchodcovia dnešných mäsožravých čeľadí, vrátane mačiek. Prvé mačkovité zvieratá sa objavili v eocéne pred asi 40 miliónmi rokov. Na rozdiel od ostatných druhov sa mačkovité druhy vyvíjali rýchlo a už v ďalšom období, v oligocéne, sa podobali dnešným mačkám. Dnes rozoznávame tri rody mačiek: Panthera, Felis a Acinonyx. Panthera sú mačky veľké a majú na spodnej časti jazyka malú jazylku, ktorá sa voľne pohybuje a môžu vďaka nej vydávať silné zvuky. Felis sú mačky malé, majú pevnú jazylku, nemôžu teda vydávať silné zvuky. Do rodu Acinonyx patrí iba gepard, pretože má pazúry, ktoré sa nedajú úplne zatiahnuť.

Hlasové prejavy

Odborníci uvádzajú okolo 16 rozličných zvukov, ktoré mačka vydáva. Niektoré zvukové signály úzko súvisia s momentálnou situáciou, v ktorej sa mačka nachádza (napr. prskanie, vrešťanie, mňaukanie, pradenie, volanie mačky v ruji). Všetky zvuky sa dajú rozdeliť do troch skupín podľa spôsobu, akým ich mačka vydáva. Označujeme ich ako vrčanie, vokály a prenikavé zvuky. Mačka vrčí so zavretou tlamou. K vrčaniu radíme zvuky ako sú pradenie a zvuky, ktoré mačka vydáva na uvítanie. K vokálom patria zvuky, ktoré mačka vydáva postupným zatváraním tlamy. Tieto zvuky sú veľmi individuálne a sú u každej mačky odlišné. Prenikavé zvuky vytvára mačka naširoko otvorenou tlamou a jednotlivé zvukové signály moduluje zmenou tvaru ústnej dutiny. Takto vznikajú rôzne zvuky - od vrčania, cez syčanie a prskanie až po vreskot. Ide o zvuky, ktoré používajú mačky najmä pri komunikácii s inými mačkami.

Pradenie

Pradenie je typickým zvukovým prejavom mačky, ktorý je úzko spätý s predstavou mačky. Je to zvuk, ktorý každý majiteľ mačky veľmi rád počuje, pretože sa pradenie vo všeobecnosti považuje za prejav spokojnosti a na ľudí pôsobí upokojujúco. V skutočnosti však mačky nepradú len keď sú spokojné, ale aj keď sú poranené, alebo trpia bolesťami, či sú dokonca zoslabnuté alebo umierajú.
Existuje viacero teórií snažiacich sa vysvetliť tento jav. Pradenie sa objavuje už u malinkých mačiatok, čo pravdepodobne naznačuje mačke, že mačiatka sú v poriadku. Matka zas pradie pravdepodobne preto, aby zvýšila pocit bezpečia mačiatok. Mačky dokážu priasť veľmi dlho bezo zmeny v hlasitosti či rytmu a zaujímavé je, že neprestáva priasť ani pri nádychu či výdychu. Toto obojstranné pradenie sa vyskytuje výlučne u mačiek domácich, mačkovité šelmy ako napríklad tiger dokážu priasť výlučne pri výdychu.
Odborníci najčastejšie vysvetľujú tento jav tak, že vzniká vibráciou nepravých hlasiviek, čo sú membrány nachádzajúce sa za pravými hlasivkami v hrtane. Iná teória zasa tvrdí, že pradenie vzniká fázovo posunutými sťahmi hrtanu a bránice. Pradenie sa vysvetľuje tiež turbulenciou v krvnom obehu hlavnej dutej žily, ktorou sa vracia krv k srdcu.

Genetika mačiek

Chovatelia mačiek potrebujú mať pre svoju činnosť aspoň základnú znalosť zákonov dedičnosti. Tieto znalosti využije pri určovaní "výsledkov" svojho chovu, čiže vie predbežne určiť, aké jedince sa zo spojenia daných jedincov môžu vzniknúť. Chovateľov najviac zaujíma sfarbenie srsti mačiatok, genetika je však dôležitá aj kvôli predchádzaniu rôznym známym dedičným chorobám.
Sfarbenie srsti mačiek vzniká odrazom svetla od malých pigmentovaných čiastočiek, ktoré sa nachádzajú v chlpoch. Tieto pigmentové čiastočky sa nazývajú melaníny. Môžu mať rôznu veľkosť aj tvar, byť zoskupené, alebo voľne rozprestrené po celej dĺžke chlpu. U mačiek rozoznávame dva základné melaníny - phaoemelanín (zafarbuje srsť do červena) a eumelanín (zafarbuje srsť do čierna).
Šľachtením vzniklo veľké množstvo mutácií, pri ktorých menia melaníny nielen svoj tvar, ale aj umiestnenie, či tvorbu zhlukov. Čierna farba potom vyzerá ako čokoládová alebo škoricová. Pôsobením riediaceho génu (dilution, skratka dd) z čiernej vzniká modrá (napr. u kartúzskych mačiek), z čokoládovej lilavá, zo škoricovej plavá a z červenej krémová.V roku 1974 vedci objavili ďalší riediaci gén, génový modifikátor (dilution modifier, skratka Dm). Tento mení modrú, lilavú a plavú na karamelovú a krémovú na broskyňovú (aprikotovú).
Problematiku farieb komplikuje aj biela farba, ktorú riadi niekoľko génov. Srsť bielych mačiek neobsahuje žiadny pigment. U bielych mačiek predovšetkým s modrými očami sa vyskytuje hluchota a seriózni chovatelia nechávajú svoje zvieratá otestovať audiometrickým testom u veterinára.
Farba srsti sa viaže tiež na pohlavie (napríklad červená farba, alebo korytnačinové sfarbenie).

Výchova

Mačka naučená používať WC.
Mačka je tvor svojrázny a samostatný. Pri výchove mačky sa nedá postupovať ako napríklad pri výchove psa. Napriek tomu je potrebné od prvého dňa mačke dať najavo, čo sa smie a čo nie a to najmä dôslednosťou. Na rozdiel od psa, mačka voľne nežije v svorke a nepozná pojem autority či vodcovstva, nikdy nebude rešpektovať príkazy len preto že ich vydal vodca. Mačky sú citlivé na ostré zvuky a tak keď vykonáva mačka neželanú činnosť, spravidla stačí zasyčať, podobne ako to robí dospelá mačka, keď sa snaží odplašiť nepriateľa. Ak táto metóda nepomôže, používa sa tiež spŕška vody z ostrekovača na mačku. Hrubé zaobchádzanie a bitka sa môžu nevyplatiť - mačka stratí dôveru a môže sa dokonca stať bojazlivou. Okrem toho môže dôjsť k vážnemu poraneniu až úhynu zvieraťa.

Sociálne správanie

Mačky prespia väčšinu dňa
Mačka je individualista. Sama sa rozhoduje, v koho spoločnosti bude tráviť čas. Je ťažké stanoviť jej hranice, alebo ju v niečom obmedzovať. Na rozdiel od mačkovitých šeliem je mačka domáca vďaka niekoľkým storočiam spolužitia s človekom naučená vytvárať sociálne väzby so svojím okolím. Mačky žijúce polovoľne vytvárajú menšie skupinky zložené z príbuzných samíc, ich mláďat a jedného, prípadne dvoch kocúrov - ide teda o matriarchát.
Kocúry sa po dosiahnutí pohlavnej dospelosti zvyknú zo spoločenstva vytratiť, mačky však ostávajú v revíre svojej matky a rozširujú skupinu. Vychovávajú spoločne mláďatá a vyháňajú votrelcov, sú však tolerantnejšie k dospelým kocúrom, keďže tí sú agresívnejší a väčší. Okrem toho nepredstavujú pre mačky konkurenciu a sú vhodnými partnermi na párenie. Mačky jedného spoločenstva sa delia o stravu, ktorú im poskytne človek, lovia však sólovo. Priplížia sa na lúke, poli, či v lese ku svojej obeti a skokom na ňu ju ulovia a usmrtia. Dospievajúce mačky sa zvyknú so svojou korisťou hrať (ak majú aj iný zdroj potravy).
Mačky sú pokojné zvieratá, ktoré prespia väčšinu dňa. Pohybujú sa potichu a človek veľakrát o nich ani nevie. Samozrejme, že mačiatka sú divoké a hravé. Po prekonaní obdobia dospievania sa však upokoja. Voľne žijúce mačky koncentrujú svoju energiu na lov a prípadné boje. Mačka žijúca v zajatí však nemá možnosť lovu a tak musí svoju nahromadenú energiu vybiť inak - hrou so svojim majiteľom a šplhaním sa po škrabadle, či inom vhodnom mieste. Domáci maznáčik si zvyčajne vytvorí pevný a nežný vzťah ku svojmu majiteľovi.

Povaha

Popísať povahu mačky nie je ľahké. Existujú mačky temperamentné, flegmatické, cholerické, odvážne aj bojazlivé, náladové aj priateľské. Mačka však nie je samotárske zviera a potrebuje nadväzovať sociálne kontakty so svojím okolím. Aj medzi mačkami existujú samotárske jedince, mačka je však spoločenské zviera, čo je už dávno dokázané. U voľne žijúcich mačiek existuje zložitá sociálna štruktúra a prebiehajú rôznorodé sociálne interakcie.

Kam dál